Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (1) Čo je to slobodomurárstvo?
Slobodomurárstvo je významným ideovým a mocenským činiteľom súčasného sveta. Jeho vplyv sa prejavuje všade, no najmä v tých krajinách, ktoré boli výrazne ovplyvnené kresťanstvom. V nich sa výrazne podieľa na ich odkresťančení a demoralizácii. Preto mnohé z týchto krajín mravne klesli pod tie krajiny, nad ktorými pôvodne mali mravné prvenstvo.
Je pôvodcom mnohých propagandistických i fyzických útokov na Katolícku cirkev, vzbúr, prevratov, revolúcií, vrážd, vzniku a zániku štátov, ako aj rozšírenia alebo uzákonenia rôznych bludných ideológií, sekularizácie, ateizmu, špiritizmu, reinkarnácie, radikálneho feminizmu, pornografie, umelej antikoncepcie, sterilizácie, rozvodov, potratov, eutanázie atď.
Verejnosť však nepozná, čo je v pozadí tohto diania. Ani tí, ktorí si osvojili slobodomurárske idey, si neuvedomujú, čím sa nekriticky riadia. Totiž bežne sa slobodomurárstvo k svojmu pôsobeniu nepriznáva, utajuje ho. To výrazne napomáha k jeho úspechom. Predovšetkým utajuje svoj hlavný zámer: odviesť ľudí od večnej spásy, najdôležitejšej veci v ich živote. Namiesto Boha im podsúva náhradné životné ciele: materiálnu hojnosť, telesnú neviazanosť, slávu alebo moc. Nabáda ich na konanie zla, k čomu majú sklon v dôsledku dedičného hriechu. Aby v tom malo úspech, snaží sa ich presvedčiť, že zlo nie je zlom. Dokonca im zlo predstavuje ako dobro: duchovné otroctvo nazýva slobodou, mravný úpadok pokrokom, hlúposť múdrosťou atď. Snaží sa vyvolať dojem, že jeho lži sú pravdou. Pravé hodnoty a ich obrancov potupuje, zosmiešňuje a prenasleduje.
Bez poznania slobodomurárstva mnohé významné javy v minulosti a v súčasnosti možno iba popísať, ale nie vysvetliť. Zdajú sa byť náhodnými a navzájom nesúvisiacimi. Obvykle sa vysvetľujú vedeckým pokrokom, národným hnutím, hospodárskou motiváciou a podobne. V skutočnosti majú duchovnú príčinu: boj Boha a diabla, ktorý je základom dejín.
Čo je to slobodomurárstvo?
Podľa slobodomurára Srba doteraz sa nikomu nepodarilo podať jasnú a vyčerpávajúcu definíciu slobodomurárstva, každá z doterajších definícií vystihuje len časť z celého pojmu. Navyše je rozdiel medzi definíciou pre verejnosť a defíníciou určenou pre slobodomurárov. Napr. slobodomurársky spolok Veľký východ Francúzska má vo svojich stanovách, platných od r. 1884, túto definíciu: „Slobodomurárstvo je ľudomilná, filozofická a pokroková inštitúcia a jej cieľom je hľadanie pravdy, štúdium morálky a solidárnosť. Jej zásadou je vzájomná tolerancia, úcta k sebe a k ostatným a absolútna sloboda vyznania. Metafyzické predstavy považuje za osobnú záležitosť svojich členov, odmieta akékoľvek dogmatické tvrdenia. Jej heslom je sloboda, rovnosť, bratstvo. Slobodomurárstvo má za úlohu rozšíriť na všetkých ľudí bratské putá, ktoré zjednocujú slobodomurárov na celej zemeguli.“ Podľa Francúzskej národnej veľkolóže, inej slobodomurárskej organizácie: „Slobodomurárstvo vytvára Chrámy Ctnosti a kope hroby nerestiam prostredníctvom učenia založenom na alegóriách ukrytých za symbolmi.“2
Tieto a ďalšie nejasné slobodomurárske definície nezodpovedajú skutočnosti. Napr. keď koncom 19. st. vo Francúzsku zaviedli slobodomurári školu podľa svojich zásad, tá vo svojich absolventoch nevytvorila cnosti a nevykopala hroby nerestiam. Aj podľa vtedajšieho slobodomurára, politika J. Simona, vyšli z nej lotri a zločinci.3 Lživosť tvrdení Veľkého východu Francúzska je rozobraná na iných miestach.
Na základe vyjadrení významnejších slobodomurárov a ich činnosti, slobodomurárstvo možno charakterizovať ako sústavu pseudonáboženských tajných organizácií, založených na liberalizme a okultizme, v ktorých sa praktizujú osobitné obrady.
Slobodomurárstvo je podľa svojho predstaviteľa Alberta G. Mackeya (tiež Mackaya) náboženskou inštitúciou. Má svoju vieru. Tá je viac alebo menej stotožnená s neurčitými predstavami, ktoré sa zbiehajú okolo nejasných hesiel slobody, rovnosti a bratstva. Má svoj zvláštny systém morálky, svoje zvláštne obrady, svoj kult, svoju hierarchiu, svojich „svätých“. V skutočnosti je náboženstvom bez Boha4, čiže pseudonáboženstvom.
Hoci to najmä jeho predstavitelia zvyknú popierať, slobodomurárstvo zo zásady utajuje dôležité veci, týkajúce sa jeho náuky, kultu, pôsobenia, členstva, vedenia, vzniku a najmä cieľa. Podľa manifestu Veľkej lóže Nemecka z r. 1794 svet je nedostatočne silný, aby uniesol odtajnenie slobodomurárskeho cieľa. Svoje tajomstvá zachováva aj pred prevažnou väčšinou svojich členov.5
Organizácia slobodomurárstva je uvedená v osobitnej časti.
Jedným z ideových základov slobodomurárstva je tzv. liberalizmus (od slova sloboda), ktorý je súčasťou jeho názvu. Značí „slobodu“ od Boha a druhých ľudí, od Desatora.6
Toutou lživou slobodou sa človek podsúva ako najvyššia morálna autorita miesto Boha. Takémuto pokušeniu boli vystavení už prví ľudia a na škodu svoju i svojich potomkov mu podľahli.7 Povyšovaním sa na úroveň Boha, človek odmieta, aby základom jeho vzťahu k druhým bytostiam boli povinnosti Desatora. Preto sa v slobodomurárskom jazyku nevyskytuje pojem hriech. Povinnosti sa majú nahradiť právami- ľudskými právami. Keďže človek na rozdiel od Boha nie je dokonalý, v dôsledku dedičného hriechu je rozumovo slabý a náklonný ku zlému, svoje nerozumné sebecké želania bude chcieť pokladať za svoje práva. A to nielen na úkor práv Boha, ale aj úkor práv iných ľudí, predovšetkým na úkor slabých. Takto chápané právo je „právom“ na hriech, takto chápaná sloboda je „slobodou“ pre zlo, je to priestranná brána a široká cesta, vedúca do zatratenia.8 Takýto prístup k životu podporuje slobodomurárstvo šírením viery v deizmus alebo v ateizmus. Deizmus tvrdí, že Boh stvoril svet, ale ďalej sa už oň nestará, a teda človek nech si robí, čo chce. Prejavuje sa hlavne v anglosaských krajinách, t. j. u väčšiny slobodomurárov. U ich menšej časti sa prejavuje ateizmom, t. j. nielen praktickým, ale aj teoretickým odmietaním Boha.9
Druhým ideovým základom slobodomurárstva je okultizmus (tajomnosť, skrytosť). Tento pojem nie je celkom vyhranený, ani iné pojmy na označovanie tohto prúdu: ezoterizmus, gnosticizmus, hermeticizmus, „mysticizmus“. Možno ho chápať ako sústavu tajných vied (alebo pavied) a s nimi spojených praktík. Zahŕňa panteizmus, reinkarnáciu, špiritizmus, mágiu a pod. Panteizmus (všebožstvo) vysvetľuje svet ako výron neosobného božstva. Panteizmom sa odmieta dogma stvorenia, stiera sa hranica medzi Stvoriteľom a stvorenstvom, zbožšťuje sa človek. Dôsledkom panteizmu je viera v reinkarnáciu (prevteľovanie). Reinkarnácia je predstava o prevteľovaní duší z jedných organizmov do druhých, vrátane takých, ktoré nijakú dušu nemajú- rastlín a zvierat. Špiritizmus je snaha o kontakt s duchmi, spravidla s dušami zomretých ľudí. Ak v ňom dôjde k skutočnému kontaktu s duchmi, v skutočnosti je to kontakt s diablami, ktorí sa vydávajú za tieto duše. Mágia (čarodejníctvo) je snaha získať mimoriadnu moc nad živou alebo neživou prírodou alebo ľuďmi, jej výsledok má presahovať prirodzené vlastnosti badateľnej príčiny. V prípade úspechu je to tiež v dôsledku pôsobenia zlých duchov. Kým liberalizmus vedie k uctievaniu človeka na úkor Boha, okultizmus vedie k nevedomému alebo aj k vedomému uctievaniu diabla. Vplyv okultizmu sa prejavuje najmä vo vedení slobodomurárstva. Jednotlivé druhy okultizmu boli prísne zakázané už v Starom zákone.10 Tak ako deizmom a ateizmom, aj reinkarnáciou sa popiera peklo. Popieraním pekla sa v mnohých ľuďoch podporuje nezachovávanie Desatora. Podľa sv. Marii Faustyny Kowalskej zatratené sú väčšinou tie duše, ktoré v peklo neverili.11
Oba ideové základy slobodomurárstva sú spojené v jeho obradoch. Súčasťou obradov sú isté symboly: trojuholník, kruh, kružidlo, uhlomer, kladivo, slnko, mesiac, hviezdy, číslo 3 pri rôznych príležitostiach- napr. trojnásobné udretie kladivkom, používanie istých farieb- hlavne modrej atď. Jednotlivé obrady pre isté príležitosti majú viaceré obmeny, aby boli čo najúčinnejšie v danom prostredí. Preto jestvujú viaceré sústavy obradov, napr. Škótsky obrad starý a prijatý, Francúzsky alebo moderný obrad, Yorský obrad, Memphis a Mizraim atď. Väčší význam ako vonkajšie odlišnosti má odlišné chápanie daného obradu alebo znaku. To závisí od hĺbky vniknutia do slobodomurárstva, pričom s rastúcou hĺbkou rastie ich protikresťanský výklad. Rituál je často akousi náboženskou liturgiou.12 Je spotvorenou napodobeninou katolíckych obradov. Vodcovia slobodomurárskej skupiny, alebo aj iní slobodomurári, vystupujú v úlohe kňaza alebo i veľkňazov. Rituálny odev vyššieho stupňa sa nazýva ornátom. Pre budovu lóže sa používa výraz chrám alebo svätyňa, stôl predsedu sa nazýva oltár, slobodomurárstvo i hodnostári lóže sa označujú svetlom. Slobodomurárstvo má svoje sviatky, pohrebné ríty a pod.13
Významné miesto v slobodomurárskych obradoch má predstavovanie istých udalostí z Biblie, ale tak skreslene, že ich zmysel je úplne prevrátený. V nich má hlavné miesto legenda o Hiramovi (tiež Hiram Abiff, Hiram Abi, Chiram, Adoniram), ktorý je predstavovaný ako staviteľ Šalamúnovho chrámu. Podľa nej prebieha časť obradu pri udeľovaní slobodomurárskej hodnosti majstra. Legenda má mnohé obmeny. Jej jadrom je, že traja stavební robotníci- tovariši, chceli byť majstrami. To Hiram odmietol. Preto ho zavraždili. Tým sa stalo neznámym heslo, ktorými sa majstri spoznávali. Preto sa zaviedlo nové heslo. Táto legenda je výmyslom, nikto z Hiramov, spomenutých v Biblii, nebol staviteľom Šalamúnovho chrámu. No väčšina slobodomurárov pokladá legendu za skutočnosť, hoci aj ich ideológovia udávajú, že je len obmenou staroegyptskej pohanskej legendy o Isise a Osirisovi.14 Príbeh je inotajom, v ktorom je nejasné, koho predstavuje Hiram a koho robotníci. V závislosti od výšky slobodomurárskeho stupňa predstavuje Hiram veľmajstra templárov Jakuba Molaya, alebo zakladateľa manicheizmu Manesa, alebo Jehovu- Boha Židov (v protiklade s Najsvätejšou Trojicou kresťanov), alebo vyvolený židovský národ, alebo údajne pôvodný stav ľudstva- rovnosti, slobody a bratstva atď. Podľa ďalšieho vysvetlenia je to diabol, dobrý boh slobodomurárov, zhodený z trónu Bohom kresťanov, Najsvätejšou Trojicou.15 Hiram pre má pre slobodomurára znamenať niečo podobné, čo Kristus pre kresťana.16 Obrady vyšších slobodomurárskych stupňov sú spojené s dejinami rehole templárov17, ktorá vznikla počas križiackych výprav. Pretože jej predstavitelia sa odchýlili od katolicizmu, pápež ju začiatkom 14. st. zrušil.
Najvyšším symbolom a predmetom kultu v slobodomurárstve je Veľký staviteľ vesmíru (tiež Veľký staviteľ všetkých svetov, Veľký staviteľ všehomíra, Veľký architekt sveta a pod.). Ten spája najnezmierniteľnejších materialistov i špiritualistov, ktorí sú jeho členmi.18 Tento pojem je tiež nejasný. Môže označovať Boha, človeka, prírodu alebo diabla. Tým slobodomurárom, ktorí veria v Boha, sa ním podsúva predstava, že Boh je bytosť obmedzená. Totiž staviteľ tvorí niečo z niečoho, no Boh stvoril svet z ničoho.19
Slobodomurárske obrady sú navonok smiešne. No majú značný význam. Podporujú disciplínu medzi slobodomurármi, tvárnia ich v slobodomurárskom duchu. Pod ich sugestívnym vplyvom nekriticky prijímajú nezmysly od svojich vodcov. U mnohých vzbudzujú túžbu po opakovaní, ako keby boli drogou. Majú rúhavého ducha, čo sa jasnejšie prejavuje vo vyšších stupňoch slobodomurárstva.20
Slobodomurárstvo sa nevyznačuje jednotným svetonázorom, ale istými zásadami, ktoré si jeho členovia osvojujú v rôznej miere. Satanistické pozadie slobodomurárstva a s tým súvisiaca radikálna protikatolícka orientácia sú bližšie rozobrané v osobitných častiach.
pokračování příště
Poznámky:
1 Tomáš Srb: Řád svobodných zednářů, 1. diel, Praha, 2001, s. 12
2 Daniel Beresniak: Slobodomurári. Stavitelia svetla, SOFA, 2002, s. 13
3 Józef Sebastian Pelczar: Masoneria. Jej istota, zasady, dążności, początki, rozwój,
organizacja, ceremoniał i działanie, Krzeszowice, 2003, s. 61
4 E. Cahill: Zákulisie. Slobodomurárstvo a protikresťanské hnutie, 1995/6, s. 46, 48; tiež J.
Pelczar, citované dielo, s. 36- 37
5 José Maria Caro Rodriguez: Wolnomularstwo i jego tajemnice, Krzeszowice, 1998, s. 34-
40
6 J. Rodriguez, c. d., s. 143; Arnaud de Lassus: Masoneria- intrygująca tajemniczość, Paríž,
1993, s. 30; J. Pelczar, c. d., s. 42
7 Gn 3, 5- 19
8 Mt 7, 13
9 A. Lassus, c. d., s. 35
10 Ex 22, 18; Lv 19, 31; 20, 6; 20, 27; Dt 18, 10- 14; A. Lassus, c. d., s. 44- 48; E. Cahill, c. d.,
s. 62; Elias Vella: Zlí duchovia a exorcizmus, Per Immaculatam, 2003; s. 46- 52; Katolícke
noviny 7. 7. 2002
11 Tvoje dni sú spočítané, Košice, 1995, s. 19
12 D. Beresniak, c. d., s. 61
13 E. Cartier: Světla a tmy. Listy psané svobodnému zednári, Brno, 1888, s. 186- 187; New
Catholic Encyclopedia, 6. diel, McGraw- Holl Book Company, New York- St Louis- San
Francisco- Toronto- London- Sydney, 1967, s. 137; J. Pelczar, c. d., s. 104; E. Cahill, c. d.,
s. 122
14 Jim Shaw- Tom McKenney: Śmiertelna pułapka, Gdańsk, 1990, s. 174- 180
15 J. Rodriguez, c. d., s. 70- 71
16 Tomáš Srb: Řád svobodných zednářů, 2. diel, Praha, 2003, s. 302
17 N. L. a G. Boutmy: Svobodné zednářství a velezrada, Praha, 1907, s. 60
18 A. G. Michel: Państwo w okowach masonerii, Katowice, 1937, s. 373
19 J. Rodriguez, c. d., s. 109- 112
20 E. Cahill, c. d., s. 52, 93- 94, 101; E. Cartier, c. d., s. 186