reklama
reklama
"Toto, a ne jiný, je původ všech tyranů: když se poprvé objeví, tváří se jako ochránce." (Platón)

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (4) Slobodomurárstvo a katolicizmus

Autor: Peter Bielik | Publikováno: 23.12.2011 | Rubrika: ZA OPONOU
Ilustrace

Katolícka cirkev predstavuje pre slobodomurárstvo jediného účinného protivníka, ktorého sa bojí1. Preto sa ju snaží s obrovským úsilím zničiť rôznymi prostriedkami: lžou a osočovaním- najmä jej duchovenstva, obmedzením jej činnosti zákonmi, krvavými prenasledovaniami, tajným prenikaním do nej, pričom cieľom je jej vnútorný rozklad, vzbudzovaním dojmu o možnosti spolupráce medzi ňou a slobodomurármi atď.2 Jeho snaha zároveň poukazuje na hodnoty Katolíckej cirkvi, ktoré nedoceňujú mnohí katolíci.

O tomto nezmieriteľnom postoji slobodomurárstva sú svedectvá aj z jeho radov. Napr. plán Alty Vendity (Hlavného trhu), vtedajšieho jeho vedenia v Taliansku a možno aj v celej Európe z r. 1818 (resp. z r. 1819) obsahoval: „Na nás je, aby sme pokiaľ možno čo najviac rozšírili nenávisť...proti cirkvi...Náš konečný cieľ je cieľom Voltaira a Francúzskej revolúcie-definitívne zničenie katolicizmu, a dokonca aj kresťanskej idey. Práca, na ktorú sme sa podujali, nie je práca na jeden deň, ani na mesiac, ani na rok. Môže trvať mnoho rokov, možno storočie...“3 V r. 1857 lóže Belgicka vyhlásili: „Slobodomurárstvo úplne zničí kresťanstvo...aj keby bolo treba použiť násilie.“4 V r. 18615 alebo v r. 18626 slobodomurár Petrucelli v talianskom parlamente vyhlásil: „Žulovou základňou našej politiky sa má stať vojna proti katolicizmu všetkými spôsobmi, vo všetkých častiach sveta, na celej zemeguli.“ V r. 1872 slobodomurári Holandska vyhlásili: „Naším večným...nepriateľom- je Katolícka cirkev.“ V r. 1879 sa slobodomurársky kongres vo Francúzsku uzniesol: „Odkresťančovať všetkými možnými spôsobmi a predovšetkým zničiť katolicizmus.“7 V r. 1892 bolo zverejnené stanovisko Veľkého východu Talianska, že jeho vojnu s pápežstvom s nadšením sleduje slobodomurárstvo celého sveta, najmä v jeho strediskách v Paríži, v Londýne, v Madride, v Kalkate, vo Washingtone.8 V r. 1902 vo Francúzsku slobodomurársky časopis L`Acacia uviedol: „Slobodomurárstvo je proticirkev, je antikatolicizmus.“9 V r. 1929 konvent Veľkého východu Francúzska konštatoval: „Získavame priestor na úkor vplyvu cirkvi a na úkor všetkých cirkevných vplyvov. Či budú katolícke, pravoslávne, moslimské, protestantské alebo židovské, predstavujú iba prekážku, ktorú treba zničiť...“10 V r. 1948 významný predstaviteľ slobodomurárstva v Taliansku, Hugo Lenzi, vyhlásil: „Medzi slobodomurárstvom a klerikálnou sektou sa bude viesť nezmieriteľný boj, až pokiaľ sa nedosiahne plná laicizácia štátu... čo umožní zničiť cirkev a všetko zjavené náboženstvo.“ V r. 1950 sa slobodomurársky kongres v Buenos Aires uzniesol: „Slobodomurárstvo v Latinskej Amerike bude všetkými možnými spôsobmi stáť proti klerikálnej propagande... Slobodomurárstvo bude podporovať len také politické strany, ktoré prijmú slobodomurárske myšlienky a zaviažu sa hlasovať za oddelenie cirkvi od štátu, za vyhnanie všetkých reholí, za nenáboženské školy, za rozvody, za nenáboženské vyučovanie...“ V r. 1956 sa Veľká národná talianska slobodomurárska lóža uzniesla, že slobodomurári v Taliansku sú povinní zintenzívniť svoju činnosť za laicizáciu talianskeho štátu, za oddelenie cirkvi od štátu, vo veci civilného sobáša, rozvodov, za laicizáciu školstva a ochranu pred klérom. V tom istom roku sa zástupovia Sev. Ameriky, Francúzska, Belgicka, Brazílie, Peru, Venezuely, Ekvádora, Kuby, Mexika, Chile, Panamy, Nemecka, Fínska a iných krajín v Havane zúčastnili na VII. medzinárodnej konferencii Najvyššej rady škótskeho obradu slobodomurárstva. Uzniesli sa viesť najaktívnejšiu križiacku vojnu proti dogme, morálke a hierarchii katolíckej cirkvi.11 V r. 1962 na hlavnom konvente Veľkého východu Francúzska označil jeho veľmajster Jacques Mitterand slobodomurárstvo za proticirkev.12 V 90. rokoch 20. st. slobodomurári Francúzska vyjadrili znepokojenie nad pokusmi Katolíckej cirkvi reevanjelizovať východnú Európu, lebo vraj predstavuje totalitu.13 Napr. veľmajster Veľkého východu Francúzska Jean- Robert Ragache na výročnom slobodomurárskom zhromaždení v r. 1990 uviedol: „Nechceme, aby sa na Východe marxizmus nahradil katolicizmom. V krajinách, kde sa zrútil komunizmus, treba vytvoriť silnú slobodomurársku organizáciu...Nemôžeme pripustiť, aby dogmatizmus triumfoval.“14 Podobne sa vyjadril o rok neskôr na tlačovej konferencii Veľkého východu Talianska jeho veľmajster Giuliano di Bernardo: „do dvoch rokov svetlo slobodomurárstva osvieti všetky krajiny východnej Európy a cirkev sa mýli, ak sa domnieva, že sa jej tam podarí obnoviť dogmatickú vieru.“15 V súlade s týmto vyhlásením a s celkovým slobodomurárskym zámerom veľmajster Veľkého východu Talianska v inštrukcii svojim členom uviedol, že majú všetkými možnými spôsobmi bojovať proti Katolíckej cirkvi, no pritom zachovávať čo najlepšie kontakty s ostatnými cirkvami.16

Nielen slobodomurárstvo odmieta Katolícku cirkev, ale aj Katolícka cirkev odmieta slobodomurárstvo. V rámci svojho učiteľského úradu sa tak vyjadrila asi 400- krát.17

Po prvýkrát tak učinil v r. 1738 pápež Klement XII. v bule In eminenti, v ktorej slobodomurárske združenia zakázal podporovať akýmkoľvek spôsobom. Zdôvodnil to tým, že sú proti občianskym i cirkevným zákonom. Ak by tajné spolky nič zlého nerobili, nemali by taký veľký strach ukázať sa na dennom svetle. Ak katolíci nebudú postupovať podľa tejto encykliky, sú vylúčení z cirkvi. Z hriechu členstva v slobodomurárskych združeniach ich mohol rozhrešiť iba pápež. Tento zákaz zopakoval v r. 1751 pápež Benedikt XIV. v bule Providas. Podľa nej slobodomurárstvo šíri náboženskú ľahostajnosť. Tiež pápež Klement XIII. vydal niekoľko dokumentov o slobodomurárstve: v r. 1758 bulu A quo die, v r. 1759 bulu Ut primum a v r. 1766 encykliku Christianae republicae. Poukázal na to, že je smrteľným nepriateľom „oltáru i trónu“. Pápež Pius VI. v r. 1775 proti slobodomurárom vydal bulu Inscrutabile. Konštatoval, že títo ľudia skrývajú ničomnosť svojej doktríny v pôvabných slovách a krásnych formuláciách, aby zlákali a oklamali mnoho ľudí spomedzi slabých. Pápež Pius VII. v bule v r. 1813 a v Apoštolskom liste v r. 1821 pod názvom Ecclesiam a Jesu Christo odsúdil karbonárstvo, odnož slobodomurárstva. Konštatoval jeho neobvyklú nenávisť k Apoštolskej stolici. Zmienil sa o tom, že je naklonené k neviazanosti a k vzburám, i o jeho zosmiešňovaní kresťanských obradov. Napísal, že členovia tohto spolku prichádzajú v ovčom rúchu, ale v skutočnosti sú dravými vlkmi. Pápež Lev XII. v r. 1825 v bule Quo graviora uviedol, že slobodomurárske prísahy sú zakázané a neplatné. Poukázal na to, že slobodomurárskym zámerom je úplné zničenie cirkvi. Pápež Pius VIII. vydal v r. 1829 proti slobodomurárom encykliku Traditi, v ktorej poukázal na to, že tajné združenia konajú nielen všetko pre to, aby zničili cirkev, ale chcú aj vyvolať rozbroje v celom svete. Sú pôvodcom strašných dobových prevratov, ktoré vyšli zo dna pekla. Pápež Gregor XVI. v r. 1832 vydal encykliku Mirari vos, v ktorej obvinil slobodomurárov ako príčinu vtedajšieho stavu, keď víťazila skaza mravov, veda sa stávala drzosťou a sloboda bezudnosťou. Slobodomurárstvo označil za hlavnú príčinu všetkých nešťastí sveta a kráľovstiev, za nečistú stoku všetkých popredných siekt, ako bezodnú priepasť skazenosti. Ďalej konštatoval, že jeho vplyvom sa v Katolíckej cirkvi šíria bludy pod zámienkou obnovy a obrody, namierené proti kňazskému celibátu, požadujúce zmiernenia nerozlučnosti manželstva a hlásanie náboženskej ľahostajnosti v otázke vzťahu večnej spásy a náboženskej príslušnosti. Pápež Pius IX. odsúdil slobodomurárstvo vyše 20- krát, najskôr v r. 1846 v enyklike Qui pluribus, v ktorej upozornil na veľmi ťažkú a nebezpečnú vojnu proti celému katolíckemu spoločenstvu zo strany slobodomurárov. Potom v r. 1849 v Apoštolskom liste Nostis et nobiscum odsúdil sprisahancov, ktorí chcú zničiť celý ľudský poriadok a pritiahnuť ľudí k ničomným socialistickým a komunistickým teóriám. V r. 1851 v encyklike Exultavit cor nostrum odsúdil indiferentizmus. V r. 1854 v liste Apostolicae nostrae caritas označil slobodomurárov za synov temnoty. V r. 1864 ich v encyklike Quanta cura obvinil zo snahy zniesť z povrchu zeme základy katolíckeho náboženstva a občianskej spoločnosti. V r. 1865 v bule Multiplices inter konštatoval, že táto sekta žiari nenávisťou voči Kristovej náuke. V r. 1873 v encyklike Etsi multo luctuosa vystríhal pred slobodomurárstvom ako pred zhubným morom a označil ho za satanovu synagógu, lebo chce utvoriť náboženstvo bez Boha a zaujať miesto cirkvi.

Pápež Lev XIII. v r. 1884 vydal encykliku Humanum genus, ktorá je jedným z najúplnejších dokumentov cirkvi týkajúcich sa slobodomurárstva. Konštatoval, že ľudstvo sa delí na dve časti: jedna sa pridŕža Boha a druhá diabla. Tí, ktorí sa držia diabla, vypovedali vojnu Bohu, Kristovi a jeho cirkvi. V tejto vojne je slobodomurárstvo mocným pomocníkom satanovho kráľovstva. Slobodomurárska sekta získala taký vplyv, že sa zdá, ako keby mala takmer všetku moc v štátoch. Sú rôzne sekty, pre ktoré je slobodomurárska sekta akýmsi ústredím. Tieto sekty majú tajnú povahu aj vtedy, keď konajú verejné schôdze a vydávajú verejné časopisy. Aj v tom prípade sa v nich mnoho tají: posledné plány, mená najvyšších predstavených, tajné schôdzky najzasvätenejších skupín, niektoré uznesenia a prostriedky k ich uskutočneniu. Slobodomurári sa musia zaviazať k bezpodmienečnému plneniu rozkazov svojich vodcov. V prípade neposlušnosti sa potrestajú aj smrťou a páchatelia často ostanú nepotrestaní. Ukrývanie sa v temnotách, znevoľnenie ľudí, získavanie ľudí pre hocijaký zločin, spojený s beztrestnosťou, je niečo neľudské. Hodnotenie slobodomurárstva a s ním spojených siekt sa týka jeho podstaty, no nie všetkých jeho členov, lebo tí nemajú účasť na hanebných činoch týchto tajných spoločností a nepoznajú ich konečný cieľ. No ani tí nie sú bez viny, keď vstúpili do takýchto spoločností. Ideovým základom týchto siekt je naturalizmus, podľa ktorého ľudská prirodzenosť a ľudský rozum majú byť učiteľom a zvrchovaným pánom vo všetkých veciach. Naturalisti sú proti Božiemu zjaveniu. Pretože to je plne obsiahnuté v Katolíckej cirkvi, proti nej sa obracia najväčší hnev a nápor protivníkov. Do svojich radov prijímajú i neobozretných katolíkov a príslušníkov iných náboženstiev, čo má viesť k zániku všetkých náboženstiev, hlavne katolíckeho. Svoje zásady chcú presadiť do morálneho správania jednotlivca i usporiadania spoločnosti. Výsledkom je úpadok mravov a rast zločinnosti. Hlavné zásady slobodomurárov sú tak výrazne proti rozumu a logike, že na svete nie je nič prevrátenejšie. Chcú zničiť cirkev, ktorú založil sám Boh a nanovo prinavrátiť pohanské mravy a usporiadanie. V týchto šialených a hanebných zámeroch sa dá spoznať nenávisť a pomstychtivosť satana proti Ježišovi Kristovi. Slobodomurárska sekta sa spája so zástupmi komunistov a socialistov, ktorých úmysly veľmi podporuje, s ktorými má viaceré spoločné zásady a ktorým preráža cestu. Je to ľstivý nepriateľ, ktorý národy a vládcov nachytal populárnymi frázami a lichotením. Slobodomurári najskôr osočili cirkev, že zvádza boj o moc s vládcami. Keď si takto zabezpečili moc, začali tvrdiť, že vinou cirkvi a kráľov je nesloboda a nedostatok. Vyvolali túžbu po zmene vzťahov, vyzbrojili ľud do vojny, ale očakávaný blahobyt nenastal. Naopak, ľud je ešte viac utláčaný vo svojich nedobrých podmienkach. Povinnosťou biskupov a iných hodnostárov je hľadať ochranné prostriedky pred týmto zlom. Predovšetkým majú strhnúť slobodomurárom masku a ukázať ich takými, akými v skutočnosti sú, poučiť ľudí o ohavnosti slobodomurárstva, jeho podvodoch a úskokoch. Nikto nesmie z nijakej príčiny vstúpiť do slobodomurárskej sekty, aj keby sa niektorým mohlo zdať, že slobodomurári zjavne nežiadajú nič v rozpore s katolíckou vierou. Cirkevní predstavení majú katolíkov poučovať vo viere, aby boli odolní voči rozmanitým bludom a pokušeniam k hriechom, podporovať tretiu františkánsku rehoľu. Takisto majú podporovať dobré združenia, ako napr. sv. Vincenta z Pauly, aby ľudia neboli lákaní do hriešnych združení. Pri výchove mládeže majú vystríhať pred týmito hriešnymi združeniami a vrúcne sa modliť.

V r. 1892 v Liste talianskym biskupom poukázal na nezlučiteľnosť kresťanstva a slobodomurárstva, na nezlučiteľnosť slov evanjelia s heslami revolúcie, Krista a Beliala, Božej cirkvi s cirkvou bez Boha. V r. 1894 v apoštolskej exhortácii Praeclara Gratulationis Publicae uviedol, že slobodomurárstvo útočí na kresťanstvo pod zámienkou obrany práv človeka. V r. 1902 v encyklike K 25. jubileu ho charakterizoval ako temnú sektu, ktorá je zárodkom smrti súčasnej spoločnosti. Je plná satanovho ducha, ktorý je v prípade potreby schopný premeniť sa na anjela svetla. Spája sa s mnohými ďalšími sektami, ktoré nenápadne vedie. Popiera akékoľvek politické zámery, v skutočnosti však výrazne ovplyvňuje zákonodarnú i administratívnu činnosť štátov. Jej zámerom je vytvorenie tajnej vlády nad zákonitými spoločenstvami. Dôvodom na jej jestvovanie v plnom rozsahu spočíva na boji s Bohom a jeho cirkvou. V štáte sa stáva neviditeľnou a od zodpovednosti oslobodenou nezákonnou mocou. Navonok nešetrí slová plné úcty k náboženstvu, avšak svoj najvyšší cieľ vidí v odstránení každého kňazstva.

Pápež Pius X. v r. 1906 v Apoštolskom liste Vehementer proti modernizmu sa zmieňuje o slobodomurárstve ako o pôvodcovi týchto bludných náuk. Pápež Pius XI. v r. 1932 v enyklike Caritate Christi compulsi považuje slobodomurárov za pôvodcov revolúcií a svetových zmätkov v službách satana. Pápež Pius XII. v r. 1958 nazval slobodomurárstvo liahňou všetkých bludov a mocou temnosti. Poukázal na to, že koreňmi súčasného odpadlíctva sú vedecký racionalizmu (ateizmus), dialektický materializmus, osvietenstvo, svetskosť spoločnosti a to všetko má jednu spoločnú matku: slobodomurárstvo. Pápež Pavol VI. v r. 1964 presunul právomoc rozhrešenia od hriechu členstva v slobodomurárstve na kňazov. V r. 1983 pápež Ján Pavol II. zrušil automatický trest vylúčenia z Katolíckej cirkvi za toto členstvo, no potvrdil, že katolíci, ktorí sú členmi v tejto organizácii, sú v stave ťažkého hriechu a nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu.18

Napriek stanoviskám cirkvi mnohí katolíci vstúpili do slobodomurárstva. A to nielen laici, ale i duchovní. Napr. koncom 18. st. vo Francúzsku ich bolo niekoľko sto členmi lóží a niektorí z nich ako Grégoire, Sieyčs, Talleyrand- Périgord sa podieľali na presadzovaní protikatolíckych krokoch vo vtedajších režimoch.19 Niekedy slobodomurári tvrdia, že aj niektorí pápeži boli ich členmi, najmä Pius IX. Touto lžou sa mu chceli pomstiť za jeho protislobodomurársku angažovanosť. Kvôli tomu vytvorili aj sfalšovanú fotomontáž. No pri previerke tohto tvrdenia príslušná lóža vo Filadelfii potvrdila, že Pius IX. nebol jej členom. Napriek vyvráteniu tohto klamstva už v 19. st., opakovalo sa aj v 20. st.20 i v 21. st.21 Pritom samo vedenie slobodomurárstva považuje za nemožné dostať svojho člena do pápežského úradu, o čom sa zmieňuje vo svojich vnútorných materiáloch už začiatkom 19. st.22 To sa dodatočne potvrdilo v r. 1903, keď sa zdalo, že posledný štátny tajomník zomretého pápeža Leva XIII., kardinál Rampolla, slobodomurár vysokého stupňa, bude zvolený za nového pápeža. No nakoniec bol zvolený benátsky patriarcha Sarto, svätý pápež Pius X.23 Tak sa potvrdili Kristove slová o pápežstve ako základe cirkvi, ktorú peklo nepremôže.

příště: Slobodomurárstvo a nekatolícke kresťanstvo

čtěte také:

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (1) Čo je to slobodomurárstvo?

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (2) Organizácia slobodomurárstva

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (3) Slobodomurárstvo a satanizmus

poznámky:

1 E. Cahill, c. d., s. 46, 114
2 Vilém Sladomel: Svobodné zednářství, 1. diel, Praha, 1895, s. 275- 277; A. Lassus, c. d., s.
  99- 106; H. Czepułkowski, c. d., s. 46- 71, 84- 102
3 V. Sladomel: Svobodné zednářství, 1. diel, s. 259, 275; tiež E. Cahill, c. d., s. 76- 77
4 V. Kovalyk, c. d., s. 63
5 J. Pelczar, c. d., s. 175
6 V. Kovalyk, c. d., s. 62
7 V. Kovalyk, c. d., s. 61
8 J. Rodriguez, c. d., s. 87
9 O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Dokumenty i materialy, 1. diel, s. 210; J. Rodriguez,
   c. d., s. 77
10 A. Michel, c. d., s. 219
11 V. Kovalyk, c. d., s. 50- 51, 63- 64, 74
12 M. Adler, c. d., s. 58
13 Rzeczpospolita, 5. 3. 1997
14 Andrzej Zwoliński: Wokół masonerii, 2. vydanie, Kraków, 1995, s. 139
15 Henryk Pająk: Bestie końca czasu, Lublin, 2001, s. 256; F. Eger: Historia masonerii
    i innych towarzystw tajnych, s. X- XI; A. Zwoliński, c. d., s. 139
16 Světlo č. 2/2003
17 A. Zwoliński, c. d., s. 107    
18 P. Fisher: Szatan jest ich Bogiem, s. 16, 22- 27, 31- 46, 75; J. Rodriguez, c. d., s. 266- 272;
   A. Zwoliński, c. d., s. 107- 118; E. Cahill, c. d., s. 46; J. Pelczar, c. d., s. 63- 66  
19 J. Pelczar, c. d., s. 143, 145
20 J. Pelczar, c. d., s. 67    
21 T. Srb, c. d., 2. diel, s. 216
22 A. Lassus, c. d., s. 100
23 M. Adler, c. d., s. 11

Klíčová slova: zednáři  | Česká republika  | historie  | ilumináti
reklama
3496 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení
Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

Zasílání upozornění
Články autora
Průzkum
Žádné aktivní ankety nebyly nalezeny