"Toto, a ne jiný, je původ všech tyranů: když se poprvé objeví, tváří se jako ochránce." (Platón)

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (16) Slobodomurárstvo vo Francúzsku 2/2

Autor: Peter Bielik | Publikováno: 17.3.2012 | Rubrika: HISTORIE
Ilustrace

V rámci útoku proti kresťanstvu, ktorý bol silnejší a dôslednejší ako útok voči šľachte80, revolucionári najskôr odlúčili cirkev od štátu a zhabali bez náhrady cirkevné majetky- v r. 1789. V r. 1790 nariadili kňazom a uchádzačom o verejné funkcie prisahať na proticirkevnú ústavu. Ústava bola miešaním sa do vnútorných vecí Katolíckej cirkvi. Napr. odmietala pápeža ako hlavu cirkvi, kňazi mali byť volení a odvolávaní všetkými obyvateľmi, aj nekatolíkmi. Tým kňazom, ktorí odmietli prisahať na takúto ústavu- tak učinili dve tretiny z nich, odňali plat, zakázali vykonávať svoje povolanie a nútili ich vysťahovať sa z Francúzska. Alebo ich väznili a popravovali. Tí katolíci, ktorí odmietli prísahu na toto protikatolícke nariadenie, stratili volebné právo. Boli zrušené rehole i laické náboženské združenia. To bolo v rozpore s 2. a 4. čl. deklarácie: môže sa robiť všetko, čo druhému neškodí a uplatňovanie prirodzených práv môže mať iba také obmedzenia, ktoré ostatným členom spoločnosti zaručia uplatňovanie rovnakých práv. Takisto to bolo v rozpore aj s 10. článkom deklarácie: nikoho nemožno stíhať za jeho náboženské presvedčenie. Niektoré náboženské združenia sa venovali školstvu. Ich zrušením sa 600 000 deťom odňala možnosť naučiť sa písať a čítať.81 Aj preto gramotnosť vo Francúzsku počas revolúcie poklesla. V r. 1792 sa uzákonil rozvod. Na konci revolúcie počet rozvodov v Paríži prevýšil počet sobášov.82 V r. 1793 sa zaviedol nový kalendár, ktorým sa nariadil 10- dňový týždeň namiesto 7- dňového. Pritom desiaty deň bol len spolovice nepracovným. Počet pracovných dní v roku sa zvýšil asi o 100, lebo pôvodný kalednár obsahoval mnoho cirkevných sviatkov, počas ktorých sa nepracovalo.83 Aj domáce zvieratá sa odmietali riadiť novým kalendárom. A tak život si vynútil jeho zrušenie v r. 1805. (Podobne neúspešne dopadol aj pokus sovietskych komunistov, ktorí zaviedli najskôr 5 dňový a neskôr 6 dňový týždeň). Istý čas, počas vyvrcholenia revolúcie v r. 1793-1795, boli uzatvorené aj tie katolícke kostoly, v ktorých pôsobili odprisahavší kňazi a bol zakázaný náboženský život. Mal ho zameniť úradný kult rozumu, čiže človeka, na ktorý sa používalo vyše 2 000 odňatých katolíckych kostolov. Asi 50 000 kostolov a kaplniek, neraz s veľkou umeleckou alebo historickou hodnotou, bolo zámerne zničených, ako aj tisícky kláštorov. V kláštoroch a na iných miestach sa zničilo 80 000 knižníc.84

Sviatok na počesť bohyne rozumu sa konal podľa slobodomurárskeho obradu a odev najvyššieho predstaviteľa tohto kultu bol slobodomurárskym.85 V parížskej bazilike Notre Dame plápolala pochodeň, tzv. oheň pravdy a žena pochybných mravov, operná tanečnica de Maillardová, predstavovala bohyňu rozumu. Deti jej pálili kadidlo a všetci prítomní kľačiac ju vzývali. V chráme st. André des Arts bol postavený trón rozumu, ktorý predstavovala prostitútka Momorsová. 200 bielo odetých dievčat ju vzývalo a spievala sa hymna. Slávnosť mala byť rozšírená do celého Francúzska. Kvôli tomu bola vydaná „bohoslužobná“ príručka, v ktorej boli spevy, modlitby a hodinky k bohyni rozumu. Vo sviatočné dni sa všetci obyvatelia Francúzska mali modliť republikánske krédo, ktoré bolo paródiou na kresťanské modlitby. Napr. miesto Otčenáša sa mal modliť republikánsky „Otčenáš“, ktorý mal takýto obsah: „Sloboda, nech je oslávené meno tvoje...“86 Kult rozumu sa v r. 1794 zmenil na kult neurčitej najvyššej bytosti, v ktorom Robespierre, predseda parlamentu, vystupoval aj ako veľkňaz.

Tak ako činnosť snemu nepredstavovala vôľu ľudu, tak ju nepredstavoval ani výber poslancov do neho a miestnych zastupiteľstiev. Slobodomurárski vodcovia, zákonom i násilím, značne obmedzili možnosť organizovania sa, predovšetkým umierneným politickým zoskupeniam, ich prípadnej politickej agitácii, ako aj nepohodlným jednotlivcom. Hrubým nátlakom na voličov, donútených hlasovať verejne, znemožňovali ľuďom vybrať si slobodne svojho zástupcu. Nepohodlným osobám priamo zabraňovali voliť i byť volenými. Výsledky volieb falšovali alebo neuznali, ak ich výsledky boli pre nich nežiadúce. Dodatočne zbavovali poslaneckého mandátu nepohodlných poslancov.87 Takto v rozpore čl. 3 deklarácie výkon moci nevychádzal z ľudu, v rozpore s čl. 6 nejestvovalo právo všetkých občanov voliť a zastávať verejné úrady.

To bol jeden z dôvodov, prečo väčšina oprávnených voličov prestala voliť. Napr. v r.  1792 v Paríži zo 160 000 zaregistrovaných voličov volilo spočiatku 14 000 osôb, neskôr iba 7 000.88 Namiesto ľudu, v skutočnosti diktátorsky vládla malá skupina oligarchie.89 Tá mala väčšiu moc ako kráľ, lebo zrušila združenia nezávislé od štátnej moci (cirkevné, stavovské, záujmové atď.), no predovšetkým preto, lebo ten svoju moc ohraničoval morálnymi zásadami. 

Deklarácia nemala hodnotu ani toho papiera, na ktorom bola vytlačená. Jej moderné zásady viedli k bezpráviu, k ponižovaniu ľudskej dôstojnosti, k biede, ku krutosti, k zabíjaniu. Stali sa základom moderných totalitných režimov. Ľudstvo už veľmi draho zaplatilo skúsenosť o škodlivosti týchto zásad.

Na úspechu revolucionárov vo Francúzsku a mimo neho mali významný podiel aj slobodomurári v zahraničí (nie všetci však revolucionárov podporovali). Ak by nebolo tejto spolupráce, bolo by rýchlo po revolúcii, lebo ňou sa francúzske vojsko rozvrátilo. Revolucionári mohli byť porazení už v prvej vojne so zahraničím, ktorú viedli proti Rakúsku. Francúzski vojaci prešli hranice s Belgickom, ktoré vtedy patrilo Rakúsku, 29. 4. 1792. Už pri náznakoch boja s oveľa menej početným nepriateľom v panike 3. mája ustúpili z Belgicka. Koncom júla, spojenec Rakúska, Prusko, prešlo do protiútoku. Na čele jeho vojska však bol slobodomurársky veľmajster, maršal Karl Wilhem Ferdinand, vojvoda z Braunschweigu. Jeho konanie bolo v príkrom rozpore s jeho nevhodnými hrozbami proti obyvateľom Francúzska. S vojskom postupoval veľmi pomaly, hoci nenarážal na odpor.

Pomalým postupom chcel dosiahnuť, aby protivník získal čas na vytvorenie disciplinovaného, bojaschopného vojska. K prvej významnejšej zrážke došlo pri francúzskom meste Valmy. Boj sa od počiatku vyvíjal v prospech Pruska. Francúzskeho vojska sa zmocnila panika. Napriek tomu vojvoda nedal rozkaz na rozhodujúci útok, po ktorom by mal otvorenú cestu na Paríž. Uspokojil sa s nevýznamnou delostreleckou prestrelkou a bez tlaku protivníka dal povel na ústup. Následne Francúzsko prenieslo vojnu do Nemecka. Na čele málopočetného francúzskeho vojska, ktoré sa podobalo skôr na tlupu, bol Custine. Nemal obliehacie delá a za takýchto okolností nemal nádej dobyť silnú pevnosť Mainz. Avšak delegácia mainzských slobodomurárov ho povzbudila k postupu na mesto s tým, že využijú svoj vplyv na to, aby sa posádka vzdala. Tak sa aj stalo, posádka kapitulovala bez boja. Podobne miestni slobodomurári veľmi účinne podporovali postup aj revolučným veliteľom Dumouriezovi a Pichegruovi v Belgicku a v Holandsku, Napoleonovi v Taliansku a na Malte atď.90 Francúzske vojsko víťazilo nie preto, že by azda s oduševnením bojovalo za nový režim, ktorý vraj umožnil vojenským géniom zaujať veliteľské funkcie, ale pre zradu slobodomurárov v radoch jeho protivníkov.

Po započatí revolúcie, najmä počas vlády jakobínov, lóže obvykle nevyvíjali činnosť.  Revolučná protikresťanská činnosť sa uskutočňovala prostredníctvom zdanlivo neslobodomurárskych spolkov, napr. klubu jakobínov, ktorý však založili slobodomurári.91  Niektoré lóže sa premenili priamo v kluby, nezmeniac pritom ani názov.92

Revolúcia viedla iba k nevídanej biede najmä tých najchudobnejších, k demoralizácii a k zabíjaniu Francúzov.93 Prehĺbila spoločenskú a majetkovú nerovnosť. Neodstránila aristokraciu. Iba jednu aristokraciu nahradila druhou, síce neoficiálnou, no tiež dedičnou. Tá pozostávala z bankárov, zväčša cudzincov.94 Tvorilo ju asi 200 rodín. Tie sa stali majiteľmi francúzskeho hospodárstva a politiky, umiestňovali vo vláde svojich predstaviteľov a kontrolovali tlač.95

Asi po desiatich rokoch revolúcie vládla medzi francúzskym ľudom taká nespokojnosť s novým režimom, že nastala vysoká pravdepodobnosť obnovy predrevolučných pomerov. Preto skupina popredných revolucionárov, ktorá chcela udržať aspoň niektoré novoty, napr. majetok, ktorým sa obohatila, podporila Napoleonov prevrat v r. 1799. Republikáni sa zmenili na monarchistov. Napr. slobodomurár Cambacérčs, ktorý svoj podiel na justičnej vražde Ľudovíta XVI. komentoval tak, že hlasovanie za smrť posledného francúzskeho kráľa zostane zapísané nesmrteľnými písmenami v dejinách, kraľovanie Napoleona hodnotil tak, že francúzsky národ dlhé storočia získaval z dobrodení dedičnej vlády a teraz sa dobrovoľne vracia na cestu zhodnú s jeho duchom.96 Prevratom sa skončila revolúcia, no nie vláda slobodomurárov. Nielen bývalý jakobín Napoleon bol ich členom97, ale aj osoby z jeho najbližšieho okolia: otec, manželka Jozefína, bratia (ktorých tiež dosadzoval za panovníkov) a takmer všetci jeho maršali.98 Napoleon nemal rád Katolícku cirkev, ale vedel, že podporuje poriadok v spoločnosti a preto výrazne zmiernil protikatolícky postoj. Zato chcel, aby mu cirkev slúžila. To cirkev odmietla a preto sa s ňou najmä na konci svojej vlády dostával do rozporu. Vyhrážal sa, že ju zničí a pápeža Pia VII. deportoval z Ríma. Cirkev však nezničil, padol z trónu najmocnejšieho panovníka Európy a sám bol deportovaný z Francúzska.

Aj keď zmiernil postoj voči cirkvi vo Francúzsku, Napoleon presadzoval slobodomurárske ciele v dobytých krajinách Európy. Napr. zasadil sa o vyvlastnenie cirkevných majetkov v Nemecku. To viedlo nielen k likvidácii mnohých dobročinných ustanovizní, no predovšetkým cirkevného školstva. Preto slobodomurárstvo Napoleona spočiatku podporovalo, čo bola hlavná príčina jeho úspechov. Neraz víťazil takým istým spôsobom ako vojská revolučného Francúzska: pomocou zrady slobodomurárov v protivníkovom vojsku. Pomocou slobodomurárstva aj upevňoval svoje víťazstvá. Takmer v každom jeho pluku bola lóža. Po obsadení daného územia tieto sa lóže spájali s miestnymi slobodomurármi, získavali nových členov a vytvárali nové lóže. Keď sa tam lóže rozmnožili, vytvorili oblastný Veľký východ. Ten sa pripojil k francúzskemu Veľkému východu a od neho dostával pokyny. Týmto sa upevňovala moc víťazov.99 No viac ako slobodomurárskymi záujmami bol Napoleon vedený vlastnými záujmami. Chcel založiť vlastnú dynastiu a ovládnuť i slobodomurárstvo, napr. svojho brata Jozefa dosadil na čelo Veľkého východu Francúzska. Preto asi po desiatich rokoch jeho vlády sa slobodomurárstvo od neho odvrátilo100, čím prispelo k jeho pádu. Kým pôvodne dostával tajné informácie o pohyboch nepriateľských vojsk, ktoré mali problémy so zásobovaním, so zmenou postoja slobodomurárstva sa situácia obrátila.101

Za vlády „pokrokových“ slobodomurárskych revolucionárov a Napoleona sa priemerná výška nováčkov vo vojsku znížila o tri centimetre.102  Zrejme to spôsobilo zhoršenie stravy v detstve a počas dospievania oproti kráľovskému režimu.  

Aj keď sa po Napoleonovom páde slobodomurárstvu nepodarilo presadiť, aby trón zaujal jeho člen, holandský kráľ103, jeho vplyv ostal naďalej silný. Nový kráľ Ľudovít XVIII. prenechal značný priestor k jeho pôsobeniu. Protináboženské pamflety sa naďalej intenzívne vydávali. Len Voltaireove a Rousseauove diela vyšli v náklade takmer 3 milióny výtlačkov. Slobodomurári mali naďalej najvýznamnejšie miesta v tlači a v školstve. Istý čas boli dokonca ministrami poprední revoluční činitelia a neskôr Napoleonovi spolupracovníci, slobodomurári Fouché a Talleyrand. Po ich odchode z funkcií, sa ministrom na istú dobu stal veľmajster Decazes. Nástupca Ľudovíta XVIII., Karol X., na rozdiel od svojho predchodcu, sa snažil Francúzsko vrátiť ku kresťanským základom. Francúzsko sa po desaťročiach otrasov finančne zotavilo, hospodársky i kultúrne sa vzmáhalo. Tento kladný vývoj zhatila revolúcia v júli 1830, ktorá bola výsledkom slobodomurárskeho sprisahania, zrady a pretvárky. Dodatočne to uviedli aj slobodomurárske noviny Le Globe z 25. 11. 1830, že keď slobodomurári Karlovi X. prisahali vernosť a volali mu na slávu, bol to iba klam. Revolúciu tajne riadil vojvoda Ľudovít Filip, syn Filipa Orléanskeho, ktorý bol tiež veľmajstrom. Revolúcia síce v Paríži rýchle zvíťazila, ale kráľ mal v neďalekom Rambouillet desaťtisícové vojsko. Proti nemu tiahlo asi 15 000 povstalcov bez dôstojníkov a akéhokoľvek poriadku. Za takýchto podmienok generál Pajol, vodca povstalcov, pokladal svoju porážku za istú. Kráľa od použitia vojska odhovorili vyslanci Ľudovíta Filipa, poprední slobodomurári Odilon Barrot a maršal Maison. Maison luhal kráľovi, že proti nemu ide šesťdesiatisícová armáda a Barrot kráľa strašil hrôzou občianskej vojny. Karol X. sa vzdal boja a opustil krajinu. Novým kráľom sa stal Ľudovít Filip, pôvodne jakobín. Pretože najmä Rusko spolu s Rakúskom a Pruskom zvažovali ozbrojeným zásahom obnoviť vo Francúzsku pôvodný stav, tajné organizácie vo Francúzsku vyslali do rôznych štátov Európy svojich vyslancov, aby tam vyvolali nepokoje. Tie mali uvedené štáty donútiť venovať sa svojim vnútorným veciam a odstúpiť od intervencie. To aj dosiahli. V r. 1830- 1831 na rôznych miestach Európy: v Nemecku, v Taliansku, v Poľsku, na Slovensku i inde vypukli nepokoje, ktoré znemožnili tento zámer. Čím bližšie tieto oblasti ležali k Francúzsku, tým skôr v nich nepokoje vypukli. Za vlády Ľudovíta Filipa sa postavenie Katolíckej cirkvi zhoršilo. K tomu prispeli aj slobodomurárski spisovatelia, napr. Eugen Sue. Ten svoje protikatolícke romány napísal na pokyn lóže. Boli sprevádzané slobodomurárskou reklamou, takže boli preložené aj do európskych jazykov. Avšak kráľ nepostupoval vo všetkom proti cirkvi podľa želaní svojich slobodomurárskych druhov. Navyše, pomýšľal upevniť si vlastnú dynastiu. Preto sa slobodomurári na svojom medzinárodnom zjazde v máji 1847 v Štrasburgu a neskoršom zjazde v júni 1847 v Saintes rozhodli zbaviť ho moci. V marci 1848 päť riaditeľov parížskych lóží pripravilo revolúciu. Ich vodca Barot prikázal vládnemu vojsku zastaviť činnosť a prehovoril kráľa vzdať sa moci. Zároveň zorganizoval dočasnú vládu, zloženú takmer výlučne zo slobodomurárov.

Po úspešnej revolúcii sa Francúzsko opäť stalo republikou. Avšak poslanci zvolení do snemu boli prevažne neslobodomurárskej orientácie. A tak sa medzi vládou a snemom viedol ostrý boj. Keď sa vládnuca slobodomurárska skupina presvedčila, že takýmto spôsobom nedosiahne svoje ciele, jej predstavitelia nadviazali styk so slobodomurárom Ľudovítom Napoleonom, synovcom Napoleona, a pomohli mu uskutočniť štátny prevrat v r. 1852. Ľudovít Napoleon sa o prevrat pokúšal už dvakrát predtým, ale pretože pôvodne konal na vlastnú päsť, jeho prvé pokusy boli neúspešné. S podporou slobodomurárov sa jeho tretí pokus podaril. Tak vo Francúzsku sa opäť obnovila monarchia. Ľudovít Napoleon, ktorý vládol ako cisár Napoleon III., vo viacerých závažných krokoch plnil vôľu svojich slobodomurárskych druhov. Napr. v r. 1854 sa po boku Anglicka zapojilo Francúzsko do boja proti Rusku v krymskej vojne, ktorá nebola v štátnom záujme Francúzska. Avšak postupne čoraz menej dbal na slobodomurárske záujmy a navyše mal záujem premeniť Francúzsko na dedičnú monarchiu. Preto medzi ním a slobodomurárskymi vodcami došlo k rozkolu, ktorý sa skončil jeho pádom. K tomuto slobodomurárstvo prispelo viacerými spôsobmi. V mene vedy presadzovalo pozitivizmus, ktorý odmietal mimozmyslové poznanie a rozkladal spoločnosť. Okrem toho šírilo pacifistickú propagandu a pôsobilo proti vojenským reformám. Zároveň sa v Prusku presadzovala národná výchova a posilňovala armáda. Keď v r. 1870 vypukla francúzsko- pruská vojna, do pruskej slobodomurárskej agentúry v švajčiarskom Berne prúdili informácie o stave francúzskych vojsk z francúzskych lóží, ktoré ich získavali od slobodomurárskych dôstojníkov. Lóže podnecovali francúzskych slobodomurárskych vojenských veliteľov, ktorí im vďačili za svoje funkcie, aby sa nechali poraziť nepriateľom. Presvedčovali ich, že v mene vysokých úloh všeobecného mieru musia podporovať pád Napoleona, ktorý zaviedol režim neznášanlivosti a reakcie. Tým vraj neškodia vlasti, ale pomáhajú jej k slobode a k víťazstvu svetlých začiatkov. Nakoniec im priamo prikázali vzdať sa protivníkovi, na čele ktorého sa nachádzajú vyšší slobodomurári medzinárodných lóží: Wilhem I., Moltke a Bismarck. Za takýchto podmienok bolo Francúzsko porazené, čo sa využilo k nastoleniu republiky. Súčasťou tejto zmeny bola krátkodobá vláda radikálnej parížskej komúny v r. 1871. Slobodomurárstvo malo v jej vytvorení rozhodujúci podiel a tisícky slobodomurárov jej verejne manifestovali svoju podporu. Dokonca parížske lóže vyzvali slobodomurárov celého sveta k podpore komúny. Komúna bola síce zvrhnutá, ale i v novom režime mali slobodomurári rozhodujúci vplyv. Mávali značné zastúpenie v sneme a najmä vo vládach. Napr. v r. 1895 v 11- člennej Bourgeoisovej vláde ich bolo 10. V r. 1918 sa odhadovalo, že spomedzi celkového počtu 580 poslancov a 300 senátorov k slobodomurárom patrí 300 poslancov a 180 senátorov. Hneď na začiatku republiky, v r. 1872, významný slobodomurár, politik Gambetta, vyhlásil verejne heslo, ktoré sa už predtým preberalo v lóžach, že klerikalizmus je nepriateľom. Tomuto heslu a politickému vplyvu slobodomurárstva odpovedali aj nasledujúce politické zmeny. Od r. 1879 sa začalo presadzovať svetské školstvo podľa zásad, aké na území Francúzska už v r. 1763 úradne predložil v bretónskom sneme slobodomurár La Chalotais. Zavedením laického školstva sa vo Francúzsku niekoľkonásobne zvýšila zločinnosť mládeže, z 13 593 prípadov v r. 1872 na 36 715 prípadov v r. 1892. To viedlo katolíkov k tomu, aby zakladali a financovali vlastné školy, ktoré v r. 1900 navštevovalo 25%, v r. 1925 až 51 % detí. V r. 1884 sa opäť uzákonili rozvody, ktorých prvotné zavedenie sa zrušilo v r. 1816. Opäť sa bez náhrady vyvlastňoval cirkevný majetok, z čoho spoločnosť nemala nijaký úžitok. V r. 1905 došlo k odluke štátu od cirkvi.

Rast moci slobodomurárstva viedol k tomu, že sa v r. 1884 na všeobecnom zasadnutí veľkej symbolickej lóži škótskeho obradu, jednohlasne zrušil ten článok jej stanov, podľa ktorého sa jej členovia nemali venovať politike. Tým nedošlo k zmene ich činnosti, lebo už predtým sa politike neoficiálne venovali. V r. 1886 slobodomurár Gonnaud (Gonnard) vysvetlil, prečo klamali a napriek svojim tvrdeniam sa už predtým venovali politike aj náboženstvu: lebo by sa ináč dostali do rozporu so štátnou mocou. V r. 1903 slobodomurársky časopis L`Acacia uviedol, že dni Katolíckej cirkvi sú spočítané. Odvtedy prešlo už mnoho rokov, ale toto „proroctvo“ sa nesplnilo. Že rast vplyvu slobodomurárstva nebol na osoh francúzskeho ľudu, to ukázali aj jeho početné škandály. Z nich najznámejšími bola aféra Panamy (1891), aféra Dreyfusa (1894- 1906) a aféra tajných zoznamov (1904).

Aféra Panamy súvisela s neúspešným pokusom o vybudovanie panamského prieplavu. Bola spojená s veľkým rozkrádaním majetku účastinárov spoločnosti, ktorá ho mala vybudovať. Vedenie spoločnosti sa vytvorilo tajne v lóži La Clémente Amitié a predstavilo sa na zasadnutí Veľkého východu Francúzska v r. 1879. Dodatočne sa vytvorila vyšetrovacia komisia, zložená zo slobodomurárov. Preto tí, ktorí všetkých okradli, boli ospravedlnení.

Dreyfus bol dôstojníkom generálneho štábu francúzskej armády, odsúdený za vyzvedačstvo proti Francúzsku. No bol slobodomurárom 33° a jeho obrany sa ujalo všetko slobodomurárstvo. Všetci jeho obhajcovia boli slobodomurármi. Dôležití svedkovia v jeho neprospech: d´Attel, Serviniere, Laurenceau, Rocher atď. boli zavraždení. Hoci vo verejnosti a medzi novinármi spočiatku jeho priaznivci predstavovali malú menšinu, tlač spustila rozsiahlu nepretržitú kampaň v jeho prospech, vedenú slobodomurármi, ktorí tlač vo Francúzsku riadili. Takáto tlač sa neraz rozdávala zadarmo, niektoré noviny sa vydávali len počas tejto kampane. Počas jej trvania mnohí novinári zmenili svoj postoj z odporcov Dreyfusa na jeho stúpenca. Finančne ju podporovali židovské organizácie, zrejme tiež vedené slobodomurármi. V kampani sa výrazne angažoval amorálny spisovateľ, klamajúci aj o zázraku, ktorého bol svedkom, slobodomurár Émile Zola. Podobne ako novinári, aj on bol platený za svoju podporu Dreyfussa. Dostával 50 000 frankov ročne, čo predstavovalo príjem niekoľkých desiatok robotníkov. Do zahraničia sa noviny orientované proti Dreyfussovi ani nedostávali. Intenzívne ho podporovali aj medzinárodné agentúry, luhajúc pritom. Nakoniec Dreyfusa oslobodili.  

Pri afére spisov vyšlo najavo, že miestni slobodomurári tajne sledovali vzťah dôstojníkov a ich rodín k náboženstvu. Správy o tom posielali Veľkému východu Francúzska a odtiaľ sa posielali ministerstvu obrany, na čele ktorého stál slobodomurár- generál André. Tam sa tieto údaje opäť roztriedili a na jednotlivých dôstojníkov sa založilo asi 25 000 spisov. Ak dôstojníci alebo ich manželky a deti navštevovali kostol, prípadne katolícku školu, príslušný dôstojník mal zastavený služobný postup, bez ohľadu na jeho schopnosti a zásluhy, prípadne bol i penzionovaný. Podobný  tlak sa vykonával aj na civilov vo verejnej službe, a to nielen vo Francúzsku. Ale vo Francúzsku tento systém vynikal svojou organizovanosťou a navyše sa neutajil. Po odhalení týchto skutočností André odstúpil.

Tento diskriminujúci postoj bol v súlade so zaväzujúcim stanoviskom Veľkého východu Francúzska svojim lóžam z r. 1891, aby každý ich člen použil všetok svoj vplyv na vylúčenie každého absolventa náboženských škôl zo štátnej služby, vrátane armády. Takisto sa od nich požadovalo podporiť likvidáciu všetkých cirkevných a náboženských združení, venujúcich sa dobročinnosti alebo školstvu, a zhabanie ich majetku štátom. Ten istý Veľký východ Francúzska sa pritom zároveň vo svojich stanovách s typickou slobodomurárskou pokryteckosťou hlásil k tolerancii, k rovnosti, k bratstvu, k slobode. Veľký východ Francúzska tiež od svojich poslancov v sneme z rôznych politických strán vyžadoval, aby vytvárali osobitné združenie a konali jednotne v slobodomurárskom záujme. Tak isto postupoval aj po oboch svetových vojnách. Príslušnosť k slobodomurárstvu uľahčovala vstup do štátnej správy a pomáhala k úspešnej kariére.

Počas 1. sv. vojny slobodomurári vo Francúzsku vo svojej prevažnej väčšine odmietali snahu o kompromisný mier. Takisto dosiahli, že Taliansko odstúpilo od spojenectva s Nemeckom a s Rakúsko-Uhorskom.

V r. 1930 slobodomurári inšpirovali nudizmus, pod lživou zámienkou, že je prirodzený a zdraviu prospešný. V skutočnosti je neprirodzený a zdraviu škodlivý, vedie k predčasnému starnutiu pokožky, prípadne aj k jej rakovine. V r. 1933- 1934 sa slobodomurárstvo prejavilo aférou Staviského, najväčšou počas  3. republiky (1870- 1940). Podvodník Stavisky pripravil štátny úverový ústav o mnoho miliónov frankov a zároveň financoval funkcionárov radikálnej socialistickej strany, tradičnej bašty slobodomurárov. Tí ju založili a pôvodne tvorili vyše 40 %  jej členstva132, najmä jej vedenie. Predovšetkým členovia tejto strany sa kompromitovali braním a dávaním úplatkov. Minister spravodlivosti za túto stranu, slobodomurár Renoult, bol kvôli tomu postavený pred súd. Do tohto prípadu bolo zapletených asi 1 200 významnejších politikov. Aj v tejto afére dôležitých svedkov zabili, pričom aspoň v jednom prípade uvádzaná samovražda bola v skutočnosti vraždou.133 Škandál viedol k pádu vlády na čele so slobodomurárom Chautempsom. Podnietil v r. 1935 návrh zákona o rozpustení tajných spolkov, predovšetkým slobodomurárskych, ale ten sa neschválil. Pred 2. sv. vojnou slobodomurárstvo vojensky oslabovalo Francúzsko.134 V r. 1940, po prehratej vojne s Nemeckom, hlava štátu, Pétain, tajné spolky zakázal. Vtedy sa bádateľom dostali do rúk cenné dokumenty o činnosti slobodomurárstva. Ale predstaviteľ odboja de Gaulle, hoci nebol slobodomurárom, v r. 1943 slobodomurárstvo povolil.

Krátko po skončení zničujúcej 2. sv. vojny, v r. 1946, popredný predstaviteľ slobodomurárstva vo Francúzsku, Riand(ey), uviedol, že na celom svete sa nastolí autorita jediného regulujúceho a koordinujúceho činiteľa, pravdepodobne v dôsledku vojny, tretieho a zrejme posledného svetového otrasu, lebo nové veci sa rodia v bolesti a v krvi135

Slobodomurári nemali úspech v r. 1958, keď sa postavili proti zvoleniu de Gaullea za prezidenta. Nemali úspech, ani v r. 1965, keď podporovali kandidatúru slobodomurára Françoisa Mitteranda.136 Vtedy mali len okrajové zastúpenie vo vládach. Mitterand sa stal prezidentom až v r. 1981. Hneď po svojom zvolení pozval na obed do prezidentského paláca veľmajstra Veľkého východu Francúzska Leraya. V r. 1986 Mitterand usporiadal pre päticu najvýznamnejších slobodomurárov diskrétny obed, ktorý nefiguroval ani v prezidentovom oficiálnom dennom programe. Jeho súčasťou bolo prejednávanie vhodných kandidátov na funkciu predsedu vlády v prípade víťazstva pravice vo voľbách. Obdobne konali aj členovia vlády. Tí navštevovali slobodomurárske kolokviá, ktoré sa venovali témam, patriacim skôr vládnym orgánom.137 Vtedy vo vládach začali mať slobodomurári opäť významné zastúpenie. Znepokojovala ich však rastúca popularita Národného frontu, vedeného Jeanom M. Le Penom. Rozhodli sa ho politicky izolovať, všetky lóže zakázali svojim členom vstup do tejto strany.138 V tomto období malo slobodomurárstvo úspech v presadzovaní kultúry smrti. V r. 1988 uviedol bývalý veľký majster Veľkého východu Francúzska, Fred Zeller, že slobodomurári presadili zákony týkajúce sa tzv. plánovanej rodiny. Aj v dôsledku popularizovania umelej antikoncepcie od r. 1950, v r. 1967 presadili príslušný zákon. Poslanec, slobodomurár H. Caillavet, spracoval zákon o potratoch, ktorého prijatie presadili v r. 1971 (prvotné uzákonenie bolo zrušené v r. 1810). V jeho prijatí sa veľmi angažoval slobodomurár Pierre Simon, ktorý bol istý čas veľmajstrom Veľkého východu Francúzska. Caillavet bol aj autorom zákona uľahčujúceho rozvod v r. 1968. Takisto sa zasadzoval i v prospech eutanázie a proti „diskriminácii“ homosexuálov. 139 V súčasnosti je vo Francúzsku asi 100 000 slobodomurárov.140 O ich vplyve sa veľmajster Veľkého východu Francúzska M. Baroin v r. 1979 v jeho oficiálnom časopise vyjadril takto: „Hodina slobodomurárstva odbila. Máme všetko, čo je potrebné v našich lóžach, ľudí i metódy...“141

příští díl: Slobodomurárstvo v Nemecku

čtěte také:

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (1) Čo je to slobodomurárstvo?

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (2) Organizácia slobodomurárstva

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (3) Slobodomurárstvo a satanizmus

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (4) Slobodomurárstvo a katolicizmus

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (5) Slobodomurárstvo a nekatolícke kresťanstvo

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (6) Slobodomurárstvo a židovstvo

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (7) Vstup do slobodomurárstva

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (8) Hodnostný postup a opustenie slobodomurárstva

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (9) Pôsobenie slobodomurárstva vo svojom vnútri

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (10) Pôsobenie slobodomurárstva na verejnosť (1/2)

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (11) Pôsobenie slobodomurárstva na verejnosť (2/2)

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (12) Slobodomurárstvo a socializmus

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (13) Cesta k totalitnej svetovláde

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (14) Slobodomurárstvo v Anglicku

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (15) Slobodomurárstvo vo Francúzsku 1/2

poznámky:

80 M. Poradowski, c. d., s. 26
81 H. Taine: Jakobíni, s. 122
82 H. Taine: Konec revoluce, s. 114
83 N. Webster, c. d., s. 39
84 Josef Pfof: Tresty Boží, jakými stíhaní byli ti, kdož za revoluce francouzské prohřešili sa
    proti náboženství, králi a lidskosti, Brno, 1895, s. 70- 71
85 A. Seľaninov, c. d., s. 87
86 V. Sladomel: Revoluce, její původ, vývin a cíl, s. 112, 118; J. Pfof, c. d., s. 20
87 H. Taine: Jakobíni, s. 72, 78- 90, 384- 391, 411, 448, 482; H. Taine: Konec revoluce, s. 54-
    60, 606- 607, 632- 633, 636- 638 atď.
88 H. Taine: Jakobíni, s. 387, 407
89 H. Taine: Konec revoluce, s. 64, 634
90 S. Toľ, c. d., s. 314- 321; A. Barruel, c. d., 12. diel, 1809, s. 37- 38; E. Cartier, c. d., s. 112-
   116; V. Sladomel: Svobodné zednářství, 1. diel, s. 154
91 J. Pelczar, c. d., s. 144
92 A. Seľaninov, c. d., s. 85
93 N. Webster, c. d., s. 42- 43
94 M. Poradowski, c. d., s. 52
95 J. Cervera, c. d., s. 23
96 A. Zwoliński, c. d., s. 52
97 G. Dillon, c. d., s. 65, 66, 67; E. Cartier, c. d., s. 116; Feliksa Eger: Żydzi i masony
    we wspólnej pracy, Warszawa, 1908, s. 140; O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja
    istorija masonstva 1731-1996, s. 453; Fred L. Pick, Norman Knight: The Pocket History
    of Freemasonry, 1969, London, 1969, s. 356; Svobodný zednář, 1934, s. 41;
    www.wolnomularz.pl/slawni_masoni.htm, 8. 4. 2005
98 A. Lassus, c. d., s. 20; G. Dillon, c. d., s. 69  
99 E. Cartier, c. d., s. 121; F. Eger: Historia masonerii i innych towarzystw tajnych, s. 134;
     tiež S. Toľ, c. d., s. 320- 321
00 F. Eger: Historia masonerii i innych towarzystw tajnych, s. 133- 136; A. Lassus, c. d., s.
     76; G. Dillon, c. d., s. 70- 71
01 G. Dillon, c. d., s. 71- 72
02 Nikolaj Jevgenievič Markov: Vojny ťomnych sil, Pariž, 1928, 1. diel, s. 80- 81
103 G. Dillon, c. d., s. 76
04 E. Cartier, c. d., s. 123- 131; F. Eger: Historia masonerii i innych towarzystw tajnych,
     s. 142, 174- 179; A. Seľaninov, c. d., s. 98- 99; V. Sladomel: Svobodné zednářství, 1. diel,
     s. 214; V. Sladomel: Revoluce její původ, vývin a cíl, s. 154- 155
05 A. Seľaninov, c. d., s. 99- 102; E. Cartier, c. d., s. 134- 137
06 R. Rennes, c. d., s. 20- 21; V. Ivanov: Russkaja inteligencija i masonstvo, s. 358- 359;
     S. Toľ, c. d., s. 348; J. Pelczar, c. d., s. 152
07 J. Beránek, c. d. s. 191- 193; A. Lassus, c. d., s. 20- 21
108 F. Eger: Historia masonerii i innych towarzystw tajnych, s. 403, 409
09 Za kulisami vidimoj vlasti, s. 22
10 A. Lassus, c. d., s. 131
11 SVAM, c. d., s. 86, 97; tiež F. Eger: Żydzi i masony we wspólnej pracy, s. 184
112 M. A. G., c. d., s. 12
113 A. Michel, c. d., s. 27- 28; Alexej Borovoj: Sovremennoje masonstvo na Zapade, Moskva,
     1922, s. 17; J. Pelczar, c. d., s. 18
114 J. Beránek, c. d., s. 212, 239
15 F. Eger: Żydzi i masoni we wspólnej pracy, s. 160
16 A. Michel, c. d., s. 64; E. Cahill, c. d., s. 23
17 A. S. Šmakov: Meždunarodnoje tajnoje praviteľstvo, Moskva, 1912, s. 247- 250;
     J. Rodriguez, c. d., s. 165
18 M. Talmeyr: Franmasonstvo i francuzskaja revoľucija. Kak poddelyvajetsia
     obščestvennoje mnenie, Sankt Peterburg, 1907, s. 35
19 F. Fejtö, c. d., s. 225
120 A. Seľaninov, c. d., s. 164
21 J. Pelczar, c. d., s. 160
22 S. Krajski: Św. Maksymilian Maria Kolbe o masonerii i Żydach, s. 34
123 J. Pelczar, c. d., s. 160; V. Bračov: Russkoje masonstvo XVIII- XX vv., s. 245
124 A. Seľaninov, c. d., s. 164
25 M. Talmeyr, c. d., s. 35; tiež E. Cahill, c. d., s. 23
26 E. Cahill, c. d., s. 25- 26; F. Eger: Żydzi i masoni we wspólnej pracy, s. 186- 187;
     A. Michel, c. d., s. 137; J. Beránek, c. d, s. 211; A. Borovoj, c. d., s. 24
27 J. Rodriguez, c. d., s. 94
128 A. Michel, c. d., s. 52- 53; J. Čerňak, c. d., s. 231
129 F. Fejtö, c. d., s. 225
130 F. Fejtö, c. d., s. 227- 228
31 A. Lassus, c. d., s. 40
32 L. Zamojskij: Za fasadom masonskogo chrama, s. 166
33 J. Rys, c. d., s. 310- 311
134 Svobodný zednář, 1934, s. 163
35 P. Virion, c. d., s. 220
136 H. Pająk, c. d., s. 379; S. Krajski: Masoneria Polska 1999, s. 170; Z. Nenezić, c. d., s. 61
37 J. Beránek, c. d., s. 8- 9
138 Rzeczpospolita, 5. 3. 1997
139 A. Lassus, c. d., s. 128- 130; tiež Rzeczpospolita, 5. 3. 1997
140 Nový deň, 15. 11. 2000; S. Krajski: Masoneria Polska 1999, s. 170
141 A. Lassus, c. d., s. 82

          

Klíčová slova: zednáři  | historie  | ilumináti
3145 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení
Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

Zasílání upozornění
Čtěte také

FreeGlobe.cz

Genderově korektní škola v USA: Zakázala pojmy chlapec a dívka. Unisex toalety. Povolí chlapcům sprchovat se s děvčaty?Policejní stát: americkou vládou financovaná databáze vytvořená ke sledování „podvratné propagandy“ on-lineFBI objevila dalšího Snowdena. Vynášel dokumenty o spolupráci USA s extremistickými skupinami. Britské a americké služby s Mossadem prý pracovaly na vytvoření Islámského státuŠéf společnosti Total odmítal západní sankce proti Rusku: Nehoda, nebo vražda? Ruská tajná služba pracuje i s touto verzí tragédie na letišti Vnukovo. Letecké záhady se množíJsou černoši "morčata" a lidstvo „planetární nemoc“? Je ebola umělá? Z pohledu totalitní vlády řeší smrtící epidemie eboly hned několik problémů

ePortal.cz

Podívejte se na toto drsné video a nebudete moci týden spátO tomto tématu souvisejícímu s Čínou se příliš nepíše

euPortal.cz

Zeman ve formě: Česká televize nám málem zkazila oslavy. A Dagmar Havlová a Stropnický... Tohle se dělo na recepci na Hradě, když skončily oficialityAmerický pravičák: Putin je vůdcem morálního světa. Srovnejte ho s válečným zločincem Obamou a nemorálním, zkaženým a úpadkovým Západem. CIA bude chtít Putina zabít

Eurabia.cz

Mohamed k běžné agresivitě Arabů jen přidal náboženský rozměr a cesta k agresivnímu dobývání světa byla otevřena. Nízkosti, pudy a vášně byly „posvěceny"Nelze zapomenout na islámskou pátou kolonu v Evropě čítající několik desítek milionů muslimů

Nezdravi.cz

Záření z Wi-fi zpomaluje růst a vývojV USA spáchá každoročně sebevraždu 300 až 400 lékařů

euServer.cz

Teď poteče krev. Advokát Vyvadil předpovídá vývoj kolem Ukrajiny, kyjevští rváči si půjdou po krku. Merkelová a Holland skončí špatně...Poslední den se Zemanem v Číně: Řízný vzkaz "těm Bursíkům" i jedinečný zážitek

ParlamentniListy.cz

USA šíří chaos, diktují ostatním a usilují o světovládu. Chci zásadní změnu, řekl Putin. A toto ruskému prezidentovi vzkázali kníže, Filip i Okamura Lidé se musí najíst, pane Bursíku. Do Číny jezdí kšeftovat i Merkelová. A vy jste politicky zkrachoval, vypráskal exministra Jiří Rusnok
Články autora
Průzkum
Žádné aktivní ankety nebyly nalezeny