To je stručné zhrnutie správ, ktoré zarezonovali v britských médiách pred niekoľkými týždňami. The Guardian ponúkol svojim čitateľom aj odborný komentár. Ide o hlúpy a zároveň smutný krok - tvrdí v ňom Jeff Jarvis, profesor žurnalistiky na City University v New Yorku. Hlúpy, lebo je nevyhnutne odsúdený na neúspech. Falošné identity bude možné odhaliť a prestíž zahraničnej politiky USA tak iba utrpí. Je nezmysel investovať takéto sumy do niečoho, čo dokáže urobiť zadarmo každé dieťa a milióny užívateľov internetu to dávno robia. Podľa Jarvisa je tiež smutné vidieť, ako pri využívaní potenciálu globálnej siete vláda USA morálne klesá na úroveň nigérijského „spammera".

Súhlasím s druhou časťou názoru. Budúcnosť internetu by som radšej videl v rastúcej transparentnosti a nie naopak. Čo však s prvou? Odhadovať úspešnosť podobného projektu by bolo odvážne, aj keby sme disponovali podrobnejšími informáciami. Deje sa tu však niečo, čo presahuje problém vojny proti terorizmu, a je to tiež príležitosť položiť si všeobecnejšiu otázku: Prečo by ktokoľvek systematicky vytváral falošné identity v prostredí sociálnych sietí a čo by tým mohol dosiahnuť? Ešte predtým ako opustím kontext americkej zahraničnej politiky, pomôžem si jednou konkrétnou odpoveďou. Pochádza od generala Davida Patraeusa, bývalého hlavného veliteľa severoamerického Centcom-u. Ten sa pred pred senátnym výborom ozbrojených síl vyjadril, že cieľom podobných operácií v rámci OEV bolo „prísť ako prvý s pravdou".

Zdanlivý konsenzus a konformné správanie

Prísť s pravdou je ušlachtilý projekt. Bolo by pekné, keby sme mohli každú pravdu nájsť a vystaviť na verejný obdiv. V niektorých prípadoch je to aj jednoduché. Predstavte si napríklad čiary rôznej dĺžky nakreslené na papieri. Komukoľvek ich ukážete, povie vám, ktorá z nich je dlhšia. Pravda je na svete a málokto ju spochybňuje.

Ktorá z čiar na druhom obrázku zodpovedá veľkosťou tej z prvého?

Ale bude to už len zložitejšie. Nie je žiadnou novinkou, že pravda má aj svoj spoločenský rozmer a často býva výsledkom konsenzu. Od vydania Kuhnovej Štruktúry vedeckých revolúcií v roku 1962 vieme, že je to rozmer prítomný dokonca aj vo vede. Do hry tiež vstupuje problém konformného správania. Už v roku 1952 uskutočnil svoje slávne experimenty Salomon Ash a ich priebeh určite stojí za stručnú rekapituláciu. Testovaný subjekt človeka ako som ja alebo vy usadil Ash v miestnosti spolu s dalšími ôsmimi ľuďmi. Potom im všetkým ukázal dve karty, na ktorých boli nakreslené čiary rôznej dĺžky. Presnejšie, na prvej bola jedna a na druhej 3 rôzne dlhé čiary (áno, presne také ako na vyššie uvedenom obrázku). Ash sa postupne každého opýtal, ktorá čiara z druhej karty zodpovedá dĺžkou čiare z prvej. Ako vidíte, nebola to príliš ťažká otázka, pretože sa veľkosťami výrazne líšili.

Malo to však háčik. Testovaný subjekt netušil, že on je v skutočnosti jediným testovaným v celej miestnosti a všetci ostatní sú Ashovi vopred dohodnutí asistenti. Na otázku odpovedal až ako predposledný potom, ako svoj názor vyslovilo 7 ľudí. A na jeho veľké prekvapenie označili všetci predchádzajúci nielen inú čiaru, ale dokonca sa na nej aj zhodli. V takejto situácii sa až 12 testovaných subjektov z 18-tich rozhodlo označiť nesprávnu čiaru a konformne prijať vačšinový názor. Keď sa ich navyše Ash pýtal, či ich pri voľbe ovplyvnil názor ostatných, mnohí odpovedali, že nie. Svoje presvedčenie zmenili celkom úprimne. Myslíte si, že práve vám by sa to nestalo? Možno nie. Faktom však je, že väčšinou nie ste obklopení ôsmimi kooperujúcimi ľuďmi, ktorí sa tvária, že sa nikdy nevideli.

Malá (slovenská) fikcia

A čo zložitejšie otázky, kde sú odpovede menej zrejmé? Spôsobí ťažba zlata pri mojom meste nezvratné ekologické škody? Je privatizácia zdravotníctva dobrý nápad? Mám súhlasiť s vojnou v Iraku? Skúsme hneď prvú: predstavte si, že ste z malého mesta, pri ktorom chce vplyvný investor ťažiť zlato. Všetko je pripravené na podpis a posledná vec, ktorá to ešte môže skomplikovať, je len vážnejší odpor zo strany obyvateľov. Objavujú sa informácie o možných ekologických rizikách a preto sa zodpovedne prihlásite na Facebooku do skupiny, ktorú vytvorila hŕstka aktivistov. Upozorňujú na prípady z krajín, kde podobná metóda ťažby spôsobila ekologickú katastrofu. Na to zareaguje približne rovnaký počet obhajcov a napadnú dôveryhodnosť predkladaných argumentov. Vzápätí sa ozvú aj tí, ktorí na takých miestach skutočne žijú. Sú medzi nimi lekári, učitelia, ľudia s veľmi silným ekologickým povedomím. Ocenia váš zodpovedný prístup - podobne ako vy, aj oni mali pred začiatkom ťažby veľké pochybnosti. Ale ich obavy sa našťastie nenaplnili a momentálne sú so stavom spokojní. Áno, ide o zásah do krajiny, ale slová ako ekologická katastrofa sú podľa ich názoru prisilné. Ďalšiu početnú názorovú skupinu vytvoria ľudia z rôznych kútov Slovenska. Budú z malých miest s veľkou nezamestnanosťou, podobných tomu vašemu. Pochopia vašu ostražitosť, ale po zvážení všetkých argumentov dospejú k záveru, že ak by oni mali také štastie a pri ich meste by bolo nálezisko zlata, zrejme by projekt podporili. Ako sa rozhodnete?

Príliš som sa však nechal uniesť fikciou, vratim sa preto k pôvodnej otázke: Prečo by ktokoľvek systematicky vytváral falošné identity v prostredí sociálnych sietí a čo by tým mohol dosiahnuť? Dá sa pravda alebo súhlas vyrobiť?

Sociálne siete a propaganda

Pri hierarchickej a centralizovanej štruktúre médií bola veľmi účinným nástrojom propagandy jednoduchá selekcia. Výber udalostí, tém, slovníka a sprievodných obrazov - priama alebo nepriama kontrola toho, o čom budeme a o čom nebudeme hovoriť. S nástupom internetu sa však niečo zmenilo. Zdá sa, že v takejto decentralizovanej štruktúre je veľmi ťažké nejakú informáciu blokovať. Potvrdzuje to aj úspech projektu WikiLeaks, ktorý nespočíva ani tak v novom spôsobe získavania utajených informácií, ale skôr v odlišnej architektúre média, prostredníctvom ktorého sú publikované. Web 2.0 navyše prekonáva pôvodne pasívny model prehliadania vytvoreného obsahu. Povedané tofflerovským slovníkom, zaniká rozdiel medzi producentom a konzumentom informácie. Všetci sa stávame prozumentmi a sociálne médíá sú už dnes kľúčovým priestorom formovania názorov v prostredí virtuálnych mienkotvorných komunít.

Pre tieto a mnohé ďalšie dôvody vidia ľudia v evolúcii internetu šancu pre transparantné spravovanie vecí verejných, nové možnosti participácie alebo dokonca úplné vzkriesenie konceptu priamej demokracie. To však neznamená, že propaganda a manipulácia sú mŕtve žánre. Musia sa len prispôsobiť novým pravidlám hry.

Zverejnená aktivita Centcomu určite nie je prvý pokus o šírenie propagandy v priestore sociálnych médií. Slúži však ako dobré východisko pre divoké špekulácie. Budem preto na chvíľu predpokladať, že vo velení armády USA nesedia úplne neschopní ľudia. A že sa neďaleko Silicon Walley nájde dosť skúsených vývojárov, ktorí dokážu premeniť obrovskú investíciu (napríklad takých 2,7 miliónov dolárov) na funkčný prototyp podľa spomínaného zadania. Malá armáda dobre vyškolených „nosičov pravdy" by sa tak mohla pustiť do práce a nebadane prepašovať trochu hierarchie do zdanlivo neregulovaného prostredia. Už nie preto, aby niečo utajovali. Systematický, koordinovaný prístup a virtuálne znásobenie identít by im mohli pomôcť vytvoriť podobné „rozloženie síl" ako v Ashových experimentoch a využiť zdanlivý konsenzus na aktivovanie mechanizmov konformného správania. Vo fiktívnom príklade s ťažbou zlata vo „vašom mestečku" som naznačil niekoľko typov rolí, ktoré by mohli pomôcť navodiť dojem vyváženej diskusie. Ten príklad som však uviedol pre niečo dôležitejšie. Keby taktika uspela, môže ísť o ďalšiu vojenskú technológiu, ktorá si nájde aj širšie uplatnenie. Nemusí byť ani úplne dokonalá - nie vždy budú stáť v ceste sofistikovaní oponenti. Nepotrebuje tiež presvedčiť úplne všetkých, celkom postačí väčšina (povedzme 12 z 18-tich, taká by sa u nás mohla pochváliť prívlastkom „kvalifikovaná"). A napokon - súhlas nebude treba udržiavať permanentne. V mnohých prípadoch by stačilo rozhodujúce obdobie, po ktorom by ďalšiu udržateľnosť garantoval zákon alebo nevratný charakter rozhodnutia. Možno ešte viac ako na pacifikovanie teroristov sa hodí na cielené zásahy do lokálnych demokratických procesov rozhodovania. Čo zabráni tomu, aby sa stala bežnou súčasťou služieb v portfóliu PR agentúr?

Ponúkajú sa dve možné odpovede: legislatíva alebo technológia samotná. Severoameričania sa netaja tým, že v rámci USA by bolo použitie tejto technológie nelegálne. Súdne verdikty pre Raphaela Golba z roku 2010 a Lori Drew z roku 2008 by mohli slúžiť ako precedens. Vo Veľkej Británii je ale problém legality nejasný. Existencia miliónov užívateľov vstupujúcich do kyberpriestoru s vytvorenou identitou situáciu určite neuľahčuje. Navyše, stratégie nomáda putujúceho za právnou ochranou, aké používa napríklad aj WikiLeaks, sú otvorené pre každého.

Mohla by to celé znemožniť samotná povaha sociálnych sietí? Zdá sa, že práve na to sa spolieha Jeff Jarvis. Bolo by skvelé, keby sa nemýlil. V tom prípade by nás hlúpe a smutné ambície Centcomu upozorňovali iba na to, kam sa obracia záujem výrobcov súhlasu.

Zdroje:

http://en.wikipedia.org/wiki/Ntrepid

http://www.guardian.co.uk/technology/2011/mar/17/us-spy-operation-social-networks?INTCMP=SRCH

http://www.wired.com/dangerroom/tag/ntrepid/

http://en.wikipedia.org/wiki/Sockpuppet_%28Internet%29

 

http://utopia.sk

čtěte také:

Může být propaganda dobrá?

Americká propaganda vypustí na Facebook stovky fiktivních uživatelů

Jsou někteří blogeři placení Pentagonem?

Mediální manipulace a ovládání mysli